Anglické hodiny

Henrymu Jamesovi je v Anglicku dobre, tak dobre, že ho poctil mágiou výrečnosti, v ktorej svojho času nenašiel konkurenta. Bokom od prejavov rodiaceho sa masového turizmu putuje autor pešo, na bicykli aj v člne za dávnou históriou ostrovnej veľmoci, keďže malebné trosky ohlodané zubom času ho oddávna vábia najviac.

Kráča v stopách kolegov Thackerayho, Dickensa či Scotta a všíma si pozostatky "veselého Anglicka" zo Shakespearových čias. Angličan svojho času vynašiel spôsob, ako pohodlne žiť a súčasne si uhájiť česť i slobodu voľby - a o tom dvadsaťjeden čŕt láskyplne ostrených Jamesovou "dvojito brúsenou iróniou" vypovedá zo všetkého najviac. Pri objavovaní krás krajiny, ktorú ako odchovanec meštianskeho New Yorku na sklonku života prijal za náhradnú vlasť, sa jeho bystrozrakosť uplatní nielen vo chvíľach, keď sa fascinovane zahľadí na Londýn, babylonsky desivý a zároveň lákavý uzol ľudských typov. Jasnozrivosť sa prejaví aj na vrcholkoch majestátnych útesov, na sedačke obyčajnej lokálky, na chodbách sirotinca alebo na výpravách, pri ktorých spisovateľ z pozície vlažného kresťana glosuje zdanlivo ustrnulý kľud tunajších katedrálnych mestečiek.