Ako by človek s každou básňou prechádzal akýmsi snovým portálom, ktorý ho zakaždým zanesie na jedno a to isté miesto, len inak rozostavané. Spoločným menovateľom všetkých básní je stretnutie s nepreskúmaným a nepreskúmateľným svetom mŕtvych, ktorý môže aj nemusí byť tým naším, s vecami, ktoré sú nám všetkým dobre známe, ale teraz sa na ne pozeráme v neznámom svetle. Atmosférická zbierka neponúka útechu pre tých, ktorí sa obávajú ľudskej smrteľnosti, zároveň však čitateľa nezanecháva v stave úplného zúfalstva: nachádza delikátnu rovnováhu medzi skepsou a optimizmom, smútkom a radosťou.