Dubček
Londák Miroslav, Michálek Slavomír, kolektív autorovAlexander Dubček patril v roku 1968 k najznámejším a najpopulárnejším politikom v Európe. Bol ikonou československej jari a pre obyvateľov socialistického Východu aj kapitalistického Západu stelesňoval predstavy o inom, lepšom a dôstojnejšom živote.
<p>V Československu sa po dlhom čase objavil politik, ktorý dokázal spájať spoločnosť. Podobne ako pred ním Tomáš Garrigue Masaryk, aj A. Dubček zosobňoval optimistické očakávania týkajúceho sa budúceho vývoja. Dubček bol typickým dieťaťom komunistického hnutia prvej polovice 20. storočia. Nepoznal lepšiu alternatívu ako socializmus a jeho výchova v duchu tohto ideálu bola úplná. Nebol však intelektuálom a nádeje, ktoré vkladal do komunizmu, boli jednoduché a pragmatické. Jeho predstavy neprekračovali víziu poctivého a pokojného života bez ekonomickej neistoty. Nikdy sa nesprával ako dogmatický „sekerník" volajúci po fyzickom zničení ideologických nepriateľov. Naopak mal povesť „slušného človeka", ktorý radšej diskutoval, ako diktoval. Ako sa ukázalo, bola to zároveň výhoda aj slabina.Skutočnosť, že sa v roku 1968 snažil socializmus v Československu chrániť, a nie zničiť, že v jeho živote chýbajú gestá otvoreného vzdoru a že sa nikdy nestal súčasťou antikomunistického disentu, sa dnes považuje za dôvod na historické odsúdenie.</p><p><img src="https://static.artforum.sk/media/redactorjs/dubcek1.JPG"></p><p><img src="https://static.artforum.sk/media/redactorjs/dubcek2.jpg"></p><p><img src="https://static.artforum.sk/media/redactorjs/dubcek3.jpg"></p>
V Československu sa po dlhom čase objavil politik, ktorý dokázal spájať spoločnosť. Podobne ako pred ním Tomáš Garrigue Masaryk, aj A. Dubček zosobňoval optimistické očakávania týkajúceho sa budúceho vývoja. Dubček bol typickým dieťaťom komunistického hnutia prvej polovice 20. storočia. Nepoznal lepšiu alternatívu ako socializmus a jeho výchova v duchu tohto ideálu bola úplná. Nebol však intelektuálom a nádeje, ktoré vkladal do komunizmu, boli jednoduché a pragmatické. Jeho predstavy neprekračovali víziu poctivého a pokojného života bez ekonomickej neistoty. Nikdy sa nesprával ako dogmatický „sekerník" volajúci po fyzickom zničení ideologických nepriateľov. Naopak mal povesť „slušného človeka", ktorý radšej diskutoval, ako diktoval. Ako sa ukázalo, bola to zároveň výhoda aj slabina.Skutočnosť, že sa v roku 1968 snažil socializmus v Československu chrániť, a nie zničiť, že v jeho živote chýbajú gestá otvoreného vzdoru a že sa nikdy nestal súčasťou antikomunistického disentu, sa dnes považuje za dôvod na historické odsúdenie.
