Železné ruky

Keď otec vošiel, pozdravil som. Ale k stolu sme si sadli mlčky.

Padlo len niekoľko slov. Osemročná sestra Vierka štebotala. Ale nik ju nepočúval.Všetci čakali na to, čo príde. Nepočítal som s tým, že hneď teraz budem môcť prehovoriť s otcom o našej otázke.Očakával som, že mi povie len to, kedy sa budeme môcť porozprávať. Hneď popoludní sa vždy vracia do fabriky. Lenže teraz napodiv neodchádzal, i keď sme obed dokončili. Počkal, kým sa neupratalo zo stola. Potom pozrel na Vierku a povedal jej, aby sa išla hrať na dvor. Tá sa hneď vytratila z izby. Mamke povedal len toľko: „Zostaň, ak chceš!“ Mama zostala. Otec vstal. Bol tučný, ale vysoký. Postava impozantná. Vyzeral teraz ani nejaký prísny kňaz, ktorý chce niekoho pokarhať. Nie podľa Kristových prikázaní, ale ľudskou prísnosťou, ktorá nepozná veľmi milosť a lásku. Zápas generácií. Aj takto by sme mohli v skratke zhrnúť jediný román slovenského dramatika Júliusa Barča-Ivana. Mladý študent túži prejaviť svoj talent a naplniť predstavy o budúcnosti, naráža všakna otca, ktorý má o jeho budúcnosti jasný názor a nemieni ho zmeniť. Podarí sa mladému mužovi vymaniť z otcových železných rúk, alebo naveky zostane v zajatí očakávaní? Text knihy bol digitalizovaný z prvého vydania z roku 1948 a boli v ňom vykonané minimálne štylistické a gramatické úpravy.