Podľa paleoantropologických nálezov evolúcia Homo sapiens sapiens vyzerá skôr ako individuálna udalosť než gradujúci proces. V priebehu minulých päť miliónov rokov sa často objavovali nové druhy homininov, ktoré si navzájom konkurovali, spolunažívali, kolonizovali nové prostredia a prežívali alebo zanikali. Zatiaľ stále nie je isté a definitívne, ako to všetko prebiehalo. Je však evidentné a v súčasnosti nám nič iné nezostáva len sa s tým zmieriť, že náš druh nie je vrcholom evolučného stromu, ale skôr ide o evolučný ker a my sme jednou z jeho mnohých bočných vetiev. Posledné, čo po nás a po našich predchodcoch zostáva, je kostra. V priebehu mnohých rokov sa dokáže premeniť na kameň – svedka neznámych spoločenstiev. Takto sa aj my môžeme prepojiť s veľmi vzdialenou minulosťou. Človekom, a teda aj jeho kostrovými pozostatkami, sa zaoberá antropológia. V súvislosti so vznikom nových metodík a potreby spolupráce viacerých vedných odborov sa používajú aj názvy ako biológia skeletu, prípadne bioarcheológia. Ide vlastne o biológiu človeka, ktorá však potrebuje kontakty s príbuznými humanitnými odbormi.
Naša publikácia bola inšpirovaná vznikom novej antropologickej expozície v Slovenskom národnom múzeu – Prírodovednom múzeu v Bratislave. Snažíme sa v nej prepojiť mozaiku alebo koláž rôznych pohľadov na náš vlastný živočíšny druh a aspoň nesmelo poodkryť niektoré vlastnosti a zaujímavosti, ktoré človeka charakterizujú. V celkovom kontexte sa zvlášť zameriavame na nám najbližšie vzácne antropologické nálezy z územia Slovenska.