Keď som bol smrteľný

Javier Marías (1951) je jeden z najvýznamnejších a najprekladanejších španielskych spisovateľov. Dvanásťpoviedok zbierky Keď som bol smrteľný ponúka čitateľovi možnosť nazrieť do tajných zákutí ľudskej mysle, odhaľovať jemné, no pritom hrôzostrašné nitky zločinov a pozrieť sa na náš svet „z druhého sveta“, keď máme možnosť vidieť všetko inak, kompletne.

Javier Marías je dôsledný štylista, v jeho textoch je napätie, irónia, čierny humor a veľmi šikovne dávkovaný prídel hrôzy a strachu nielen z toho, čo nevieme, ale aj z toho, čo sme sa nechtiac dozvedeli. Jeden z najlepších súčasných španielskych prozaikov sa suverénne orientuje vo svete futbalu i Shakespearovho diela. Po tom, čo sme si mohli niekoľko jeho románov vychutnať v českých prekladoch, predstavuje sa nám ako brilantný poviedkar i v našej materinskej reči. Dvanásť poviedok zbierky Cuando fui mortal z roku 1996 je plných napätia a tajomstiev, no vyrozprávané sú pokojne, podrobne a z odstupu. Rozprávač si dáva záležať na výbere slov, nezriedka jedna z postáv upozorňuje na nezvyčajnú frázu, ktorú použila iná. Témy a príbehy poviedok sú rozmanité, spája ich však niekoľko motívov (svet literatúry, choroby a lekári, láska a smrť, ďalekohľad) a postáv, ktoré nenápadne prechádzajú z poviedky do poviedky a stretneme sa s nimi aj v autorových románoch. V titulnej próze si zavraždený spomína na svoj život aparadoxne ho hodnotí ako pokojný a uspokojivý. Prekvapivá pointa zdobí aj ostatné texty, či už je to netradičná minidetektívka Krv na kopiji, duchársky príbeh Nijaké ďalšie lásky alebo bizarné stretnutie muža a ženy na konkurze do pornografického filmu. Apráve jemnosť a kultivovanosť, s akou v poviedke Bez zábran Marías exponuje, no v skutočnosti obchádza pikantnú situáciu, potvrdzuje jeho majstrovstvo. A zvýrazňuje ho aj výborný preklad Evy Palkovičovej.