Prípad Brémy

Vo svojom šiestom románe rozpráva známy srbský autor Dragan Velikić o klavíroch a starých pohľadniciach, o mestách ako Praha, Viedeň, Odesa, Belehrad, Milwaukee, o absolútnom sluchu Ivana Bazarovova, o srbskej profesorke Olivere Jermolenkovej, alebo o vodičovi električky Emilovi Kohotovi, ktorého meno sa nachádza v telefónnych zoznamoch Bratislavy, Grazu, Nového Sadu, Viedne, Prahy a Terstu. A všetko so všetkým nejako súvisí: osudy postáv sú prepojené, dôležité je len rozoznať tenulinkú hranicu medzi skutočnosťou a fantáziou.

Napríklad mesto Brémy, ktoré zohráva v románe dôležitú úlohu a ktoré vyvoláva v hlavnom hrdinovi Ivanovi mýtické obrazy a predstavy, je miestom, kde sa realita mieša s imagináciou. Ivanova okrídlená fantázia, pomocou ktorej rekonštruuje príbeh strateného otca, dodáva románu magický rozmer. Dragan Velikić so suverenitou kombinuje zdanlivo nepodstatné detaily s bizarnými anekdotami a múdrymi pozorovaniami zo života troch generácií jednej stredoeurópskej rodiny. Úryvok z knihy: 'Celé týždne po otvorení závetu, v ktorom mu Olivera odkázala byt, sa Ivan v tom priestore odvažoval pobudnúť len za dňa. Detailne skúmal každý kút, otváral skrine, prehŕňal sa v šuplíkoch, a keď náhodou vzal z poličky nad písacím stolom knihu so zelenými doskami, v ktorej bola celá kapitola o pápežskom paláci v Avignone, našiel list popísaný Oliveriným kaligrafickým rukopisom. Bol to zápis spred dvoch rokov – vtedy Ivan ukončil ich dlhoročný vzťah. V nasledujúcich dňoch Ivan našiel Oliverine zápisy ešte v zopár ďalších knihách, ktoré naslepo vybral z police. Každý zápis bol označený dátumom a časom, a vyjadroval Oliverino momentálne rozpoloženie. Dať dohromady všetky zápisy znamenalo prehľadať každú knihu v byte. Tu, medzi knihami, sa nachádzal denník jeho profesorky, priateľky a milenky, a ten denník, roztrúsený ako odkazy vo fľašiach, rekonštruoval obdobie po ich rozchode, ktoré sa skončilo Oliverinou smrťou. Za tie dva roky sa videli len raz, v Karadjordjovej ulici, v hoteli Bristol. Pred odchodom na nočnú zmenu Ivan zatelefonoval Olivere a dohodli si stretnutie. Už o hodinu sedeli vo foyeri a rozprávali sa, a po polnoci, keď Ivan zamkol vstupné dvere hotela, odišli do jednej z izieb na prvom poschodí. V sparnej augustovej noci sa do izby dostávali cez dokorán otvorené okná zvuky áut a nočných električiek. Masívny nábytok sa prízračne črtal v polotme. Každému matnému obrysu Ivan daroval nejakú podobu. V tej chvíli túžil mať svedkov. Ivan chodil, fajčil, rozprával, gestikuloval. Posmelený tmou a Oliveriným mlčaním odovzdal sa nadšeniu, aké v ňom prebúdzal prázdny priestor hotelovej izby. A po prvý raz spomenul, že roky sú jediný dôvod, že už nie sú spolu, povedal, že iluminácie nemôžu potrvať naveky, že je unavený od prehľadávania minulosti, že jeho život uplynul v akváriu, kde je každý predmet iba odrazom predmetu z vonkajšieho sveta, a takto aj ona, Olivera Jermolenková, je len stopou po žene, ktorá možno jestvuje v nejakom skutočnom svete, hovoril, že chce žiť inakšie, že prespal celý život a že hádam nie je neskoro, ak teraz, v tridsiatich siedmich rokoch, z imitácie seba samého vstúpi do vlastného originálu.'