Paradox morálky

Otázky morálky pravdepodobne patria vo filozofii k tým najpodstatnejším, najrozšírenejším a v prvom rade najnaliehavejším. V čase, keď bola filozofia budovaná ako veda, alebo sa preferovalo skúmanie jazyka, či téma filozofického zavŕšenia každého poznania v metafyzike, sa ukazuje reštitúcia morálky ako najvážnejší filozofický záujem a úsilie.

Vladimír Jankélévitch (1903 – 1985) patrí k tým filozofom 20. storočia, ktorý vo svojom diele od doktorandskej práce O zlom svedomí (1933) až po svoju poslednú filozofickú knihu Paradox morálky (1981), neprestáva zdôrazňovať privilégium, ktoré má dlho zanedbávaná morálka v oblasti filozofického skúmania. Život prepojený s filozofiou, ako aj naopak filozofia nerozlučne spätá so životom filozofa – to je východiskovým bodom, v ktorom sa Jankélévitch obracia rezolútne k činnosti, a k filozofickým otázkam, ktoré sú späté so spôsobom ako má človek konať, aby konal dobro. Filozofia tak naberá formu angažovanosti, ktorá je realizovaná a nielen teoretizovaná. To, že filozofia a život, je to isté, len s dvoma tvárami, dokladajú aj praktické kroky Jankélévitcha, ktorý sa napr. zúčastňuje na hnutí odporu počas druhej svetovej vojny.