14x Tomáš Horváth
Horváth TomášAutor je literárny vedec a dokonale ovláda teóriu písania v rôznych štýloch. Vo svojich poviedkach svoj pozorovací talent naplno rozvinul a ak milujete paródie, nielen to, čo je napísané ale hlavne ako, zamilujete si aj túto knihu. Pozor, vychádza v limitovanej sérii a v predaji bude len od Mikuláša do Silvestra.
<p>Horváthovo písanie, to je koncert nápadov, žartíkov, skečíkov, ktorých je niekedy v jedinej poviedke toľko, koľko u iných v siedmich knihách, konštatujem trpko a znechutene sa mračím pred zrkadlom. Ak Horváth žije, tak žije literatúrou, v literatúre, je to ohurujúce, presvedčivé, ale aj perverzné, deviantné, podozrivé, máme dočinenia so sociopatom? (Balla)<br></p><p>Tomáš Horváth prepája vo svojom písaní profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Predstavuje typ „neosobného“ písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Jeho autorská stratégia je založená na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu transformujú a inovujú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populárnej kultúry (akčný film, počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožánre). So zreteľným odstupom (paródia, irónia, perzifláž, mystifikácia) sa preberajú konštrukcie, obraznosť i slovná zásoba týchto žánrov, aby boli vzápätí konfrontované konštrukciami a výrazmi odlišnej sémantickej úrovne (literárna teória, filozofia). Významným tematickým plánom je sebareferencia, tematizácia písania a epických kategórií, opakujúcim sa motívom je vytváranie a generovanie textu, princíp kombinatoriky a cyklickosti. Horváthove prózy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neurčité, prevláda v nich absurdita a iracionalita. Zodpovedajúcou pocitovou kulisou sú znepokojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv. (Dana Kršáková)</p><p> Autor otvára priestor pre rozmanitého čitateľa: od naivného, ktorého upúta ustavičným hyperbolizovaním a karnevalizovaním javov a udalostí, až po fajnšmekra, ktorý ocení absenciu tradičného rozprávania a zgustne si na textovaní. (Braňo Hochel)</p><p><img src="https://static.artforum.sk/media/redactorjs/thorvath-kkbagala_14x.jpg"></p>
Horváthovo písanie, to je koncert nápadov, žartíkov, skečíkov, ktorých je niekedy v jedinej poviedke toľko, koľko u iných v siedmich knihách, konštatujem trpko a znechutene sa mračím pred zrkadlom. Ak Horváth žije, tak žije literatúrou, v literatúre, je to ohurujúce, presvedčivé, ale aj perverzné, deviantné, podozrivé, máme dočinenia so sociopatom? (Balla)
Tomáš Horváth prepája vo svojom písaní profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Predstavuje typ „neosobného“ písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Jeho autorská stratégia je založená na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu transformujú a inovujú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populárnej kultúry (akčný film, počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožánre). So zreteľným odstupom (paródia, irónia, perzifláž, mystifikácia) sa preberajú konštrukcie, obraznosť i slovná zásoba týchto žánrov, aby boli vzápätí konfrontované konštrukciami a výrazmi odlišnej sémantickej úrovne (literárna teória, filozofia). Významným tematickým plánom je sebareferencia, tematizácia písania a epických kategórií, opakujúcim sa motívom je vytváranie a generovanie textu, princíp kombinatoriky a cyklickosti. Horváthove prózy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neurčité, prevláda v nich absurdita a iracionalita. Zodpovedajúcou pocitovou kulisou sú znepokojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv. (Dana Kršáková)
Autor otvára priestor pre rozmanitého čitateľa: od naivného, ktorého upúta ustavičným hyperbolizovaním a karnevalizovaním javov a udalostí, až po fajnšmekra, ktorý ocení absenciu tradičného rozprávania a zgustne si na textovaní. (Braňo Hochel)
