Pavol Haspra

Knižná publikácia detailne analyzuje a približuje jedinečnú osobnosť významného slovenského divadelného režiséra Pavla Haspru. Kriticky syntetizuje pohľady na jeho režijnú tvorbu v kontexte slovenského profesionálneho divadla i v širších spoločenských a divadelných súvislostiach.

Monografia o divadelnom režisérovi Pavlovi Hasprovi ponúka analyticko-kritický pohľad na jeho tvorivú cestu.

Charakterizuje jej zdroje a východiská od začiatkov v ochotníckom divadle, systematicky analyzuje a následne syntetizuje jednotlivé obdobia tvorcovho štúdia a postupného dozrievania, pomenúva jeho zástoj v nitrianskom divadle. Hasprova divadelná činnosť mala parametre dramaturgické, režijné a v nejednom prípade umelecko-tvorivé. Ambície napĺňal ambicióznym umeleckým programom – inscenáciami, ktoré ponúkali umelecké dozrievanie hereckého súboru a zároveň rezonovali aj v kontextoch a vývoji vtedajšieho slovenského divadelníctva.

Režisérove úspechy a umelecké výsledky v nitrianskom divadle prirodzene smerovali a viedli tvorcove kroky do Slovenského národného divadla v Bratislave. V SND sa stretol s generačne rozvrstveným hereckým súborom. Hasprovo umelecké vyjadrenie zakaždým hľadalo divadlo výrazného dramatického konfliktu, výrazných emóciách a vo výraze sa usilovalo naplniť sugestívnym divadelným prejavom. Charakteristickou sa pre neho stala spolupráca so scénografom Vladimírom Suchánkom a kostýmovou výtvarníčkou Helenou Bezákovou.

Významnou kapitolou Hasprovkých réžii bola v 60. rokoch výrazná orientácia na americkú dramaturgiu – hry A. Millera či E. Albeeho. Režijný rukopis si cibril inscenovaním dramatizácii Dostojevského významných diel – Idiot, Zločin a trest, Bratia Karamazovovci či Besy.

Režisér Haspra vyhľadával neraz zásadné umelecké výzvy a jedinečným spôsobom režijne autenticky kreoval inscenáciu Shakespearovho Kráľa Leara.

Pavol Haspra vytváral sugestívne divadlo emócií a vášní najmä pre divákov a zároveň v tvorivom procese ponúkal jedinečné umelecké výzvy pre členov umeleckého súbor. Režisér sa predovšetkým snažil hovoriť divadelne príťažlivo slovo na čase o človeku a svete, ktorý obýval. Ponúkal aktualizované posolstvo, neraz aj politikum, v ktorom vyjadril vlastné pochybnosti, nádeje i sklamania z okolností a súvislostí vtedajšieho sveta človeka žijúceho v socialistickom spoločenskom zriadení. Odkrýval v metaforách a podobenstvách obludnosť systému, ktorá spôsoboval dilemy a rozhodnutia vedúce k odvrhnutiu vlastného svedomia.
Zmenená spoločenská situácia po Novembri 1989 vytvorila v Hasprovej tvorivej ceste zmenu smerujúcu k hľadaniu nových dramaturgických ciest a titulov, ktoré si vyberal na inscenovanie. Zdá sa akoby mu zdanlivo dochádzal „tvorivý dych“, ale aj napriek tomu dokázal o vlastných režijných schopnostiach presvedčiť naplnenou spoluprácou s hercami aj sugestívnymi divadelnými inscenáciami.
Publikácia rovnako približuje ohlasy Hasprových inscenácii na zájazdoch v Čechách a inde. Preukazuje, že Hasprova režijná tvorba bola v svojom čase zakaždým súčasťou toho, čo Slovenské národné divadlo predstavovalo ako vlastné tvorivé úspechy.