Dejiny pornografie

Život v provinčnom mestečku v „zlatých rokoch šesťdesiatych“, keď do titovskej Juhoslávie prenikalo nielenrádio Luxembourg, ale spolu s rockandrollom a filmom aj iné vymoženosti západného sveta, je ústrednou témou románu úspešného chorvátskeho spisovateľa a scenáristu Gorana Tribusona. Náhla smrť kamaráta z mladosti a jeho pohreb je príčinou návratu hlavného hrdinu do rodného mesta a zároveň aj do vlastnej minulosti.

V myšlienkach sa do nej vracia aj prostredníctvom Dejín pornografie, ktoré vo voľnom čase zostavil jeho najlepší priateľ Miki Grabar a ktoré sú 'históriou, estetikou, traktátom, biografiou, intímnym denníkom, patológiou, fantastikou, obscenitou, bildungsromanom, chrestomatiou, ale predovšetkým spomienkou a súkromnou mytológiou'. Tribusonov román je generačnou výpoveďou, humorným rozprávaním o dospievaní a veciach s tým spojených, ktoré nám pripomenie vlastné spomienky na mladosť. Úryvok z knihy: - Pohreb je úplne zlý ako konečné riešenie číchsi životných plánov, ale je celkom dobrý ako začiatok románu. Nuž, ak by sa ti chcelo o všetkom napísať… – povedal Miki Grabar a bezmocne pokrčil plecami potom, ako mi priniesol správu, že do tunajšej márnice doviezli z juhoslovansko-talianskej hranice zapečatenú kovovú rakvu s telom nášho priateľa Čeda Kralja-Delona. Nechcelo sa mi písať o ničom, chcel som byť istý čas sám, zapodievať sa nejakou triviálnou, nezmyselnou činnosťou – napríklad hľadieť do okna alebo na bielu stenu. – Správy o smrti akoby prichádzali vtedy, keď ich človek nepotrebuje, – dodal Miki, ale zrejme si uvedomil, že povedal nevhodnú, prázdnu frázu. Chcel som mu povedať, čo by určite odvetil môj nebohý ujo Emil: nijaký čas nie je vhodný na správu o smrti. Nepovedal som však nič. – Nenapijeme sa? – spýtal sa Miki, váhavo zastal a potom pomaly vykročil von. (...) O pol ôsmej sa vo dverách zjavil premoknutý Miki Grabar,akosi čudne sa usmieval, akoby mu to bolo nepríjemné. Prišiel sa rozlúčiť. Strčil mi do ruky tristostranový fascikel, ktorý dovtedy považoval za neodcudziteľnú sviatosť, potom si na tmavej chodbe zapálil cigaretu a vyhlásil, že nepôjde dnu. Pokojne, akobyšlo o drobnú triviálnosť, odložil som jeho chýrne Dejiny pornografie na skrinku na topánky a sľúbil, že v každom prípade mu napíšem, čo si o rukopise myslím. Iba hodil rukou a povedal, že je to zbytočné. Necháva mi rukopis jednoducho preto, lebo mi niečo musí nechať. Zamyslel som sa. Zarazilo ma, že za takmer štyri desaťročia, čo sa poznáme, sa mi nepodarilo zachovať jedinú maličkosť, ktorá by mi ho pripomínala. Odkašľal si a otriasol popol z cigarety na dlážku a potom namiesto toho, aby sme sa poddali hlúpemu sentimentu rozlúčky, vyšli sme do dažďa a začali štelovať rozdeľovač môjho renaulta. Ustavične hovoril niečo o dýzach a prednostiach karburátora značky Zenith, o nedokonalosti ihlicových ventilov, o pomere oleja a paliva. Zrazu sa obrátil, že zájde domov po kľúče. Vedel som, že je to výhovorka, že ho už neuvidím. Spustil som príklop motora a vrátil sa do svojej izby. Pomaly, neisto, až s akousi bázňou som otvoril Dejiny pornografie a začal čítať text, ktorý je históriou, estetikou, traktátom, biografiou, intímnym denníkom, patológiou, fantastikou, obscenitou, bildungsromanom, chrestomatiou, ale predovšetkým spomienkou a súkromnou mytológiou, ktorou začínam neistý a krajne subjektívny zápis o Mikim Grabarovi a o mne.'